Nohami som sa konečne dotkla zeme. Vydýchla som si. Ťažké krídla mi už horeli slabou bolesťou, ktorú mi spôsobila tak dlhá cesta z hora.
Vždy to tak muselo byť. Keď som sa už raz rozhodla zostúpiť… klesanie k mojej voľbe patrilo.
Možno to tak vymyslel naschvál, aby sme aspoň tušili, čo nás čaká. Takže toto je bolesť? Pomaly som zakývala krídlami a moja tvár sa skrivila tým strašným, ničivým pocitom. Každé jedno unavené pierko trpelo spolu so mnou.
Áno, chcel aby sme oľutovali svoje rozhodnutie, oddeliť sa z oblakov. Ale ja to nespravím…nikdy.
Ja som ani len neuvažovala, aj keď som k múdrosti bola od začiatku sveta vedená. Stačilo mi, že som ho sledovala… Bola som rozhodnutá, hneď ako som ho prvýkrát zazrela. Anjela bez krídel…
Prišla som však neskoro.
Klesanie bolo príliš dlhé, presne ako mi hovorili. Keby som našla odvahu skôr… Vedela som, že to bude on, za ktorým zídem, kvôli ktorému sa oddelím, tak prečo som nešla hneď ? Bola mi všetka múdrosť daná preto, aby som nakoniec zlyhala? Aj on to takto chcel? Bol to jeden z jeho plánov?
Zdvihla som hlavu, aby som sa na neho pozrela. Medzi oblakmi však nebolo nič. Odvrátil sa? Asi to bola naozaj pravda, že tým ktorí sa oddelia, už viac nepomáha. Od toho okamihu my máme byť tými, ktorí pomáhajú…
Tak som sklopila zrak a pozrela sa pred seba… a moje srdce mi kvôli tomu popukalo tisíckami malých jazvičiek.
Tento pocit, ktorý ma núti želať si smrť… to je tiež bolesť? Naozaj toto všetko vymyslel niekto taký dobrý ako on?
Bolo to po prvýkrát, čo som stála tak blízko pri ňom a jediné po čom som túžila, bolo ísť ešte bližšie.
Nevystraším ho?
Vôbec sa nehýbal. Keby som nečítala jeho myšlienky, myslela by som si, že spí. Schúlený anjel so zatvorenými očami…
Keby mal krídla, boli by čierne. Presne ako jeho dlhé vlasy.
Spravila som krok k nemu.
Otvoril oči a pozrel na mňa. Zastala som a nervózne potriasla krídlami. Čo ak ho vydesím? Prežije to vôbec?
Len sa pozeral… a ten pohľad mi drvil dušu.
Môže sa nejaký človek vôbec takto dívať? Bez lásky či bez strachu. V pohľade nemal nič, rovnako ako v srdci.
„Prosím… ešte neumieraj.“ Keby ma tak vypočul. Pozeral sa na mňa, ale nebola som si istá či ma aj počuje. Či si uvedomuje, že to vravím jemu…
Podišla som ešte bližšie. Čo by som pre neho mohla urobiť? Ako mu mám pomôcť? Prišla som kvôli nemu. Kvôli nemu som sa všetkého vzdala.
„Ja ti pomôžem.“ Povedala som mu jemne a natiahla som k nemu ruku.
Vedela som, že je pre neho už neskoro, ale keď si ma vôbec nevšímal, znovu to bolo… plné tých zlých pocitov… aké to bolo slovo?… áno, bolesť… bolo to bolestivé.
Musela som sa ho dotknúť.
Zdvihol hlavu, keď som sa znovu priblížila. Roztiahla som krídla, možno ho to zastaví.
Chcela som, aby bol prekvapený, aby sa zľakol, aby ušiel, aby na mňa zaútočil…alebo aby sa mu aspoň blyslo v očiach. Ale nespravil nič. Jeho myseľ bola inde… Nie tu, v objatí mojich krídel. Ani v ozvenách môjho ľahkého hlasu.
Biele pierka ho museli štekliť na tvári.
Cítil to vôbec?
Vedel, že som skutočná? Nemohla som si byť istá. Možno keby som ho prinútila hovoriť…
„Čo si spravil?“ Hneď ako som sa spýtala, znovu zatvoril oči. Počul ma! Vnímal môj hlas! Ale teraz som si priala aby to tak nebolo… pretože trpel.
Čo som to za anjela, keď kvôli mne trpí? Mocnejšie som ho objala bielymi krídlami. Odpusť mi to.
„Spravil som niečo strašné.“
Nemohla som uveriť, že rozpráva. Jeho jemný hlas mi pripomenul, aký mladučký v skutočnosti je.
„Musel si…“ povedala som. Ako jeho anjel som mu mala pomáhať, čo som doteraz spravila? Jediné slová útechy čo som dokázala vysloviť, útechou ani neboli.
„Nevravím o tom.“ Pokrútil hlavou. „Ja som spravil niečo oveľa, oveľa horšie…“
Pozrela som mu do očí, v ktorých sa neodrážalo nič a asi už nikdy ani nebude.
„Ja som zabil svoju dušu.“ Vydýchol a moje perá sa pri tom zachveli.
„Ja som tvoja duša.“
Uverí mi? Alebo si myslí, že je to sen?
„Ty trpíš?“ spýtal sa ma a chytil ma za krídla.
Prikývla som. Nemôžem mu klamať. Veď on je ja.
„Ostanem s tebou. Nebudeš ma vidieť, to smieš len teraz, ale ja budem tu. V každom tvojom slove, v každej vôni kvetov, čo za celý svoj život zacítiš. Som tu a strážim nádej, ktorá ti dovolí žiť.“
Pomaly som mizla, kým som sa vlievala do jeho mysle. Takto už nebude sám… nikdy, nikdy, nikdy.