Skúsim sa pozrieť konečne aj na iných ako na seba. Často to nerobím, to priznávam. 🙂 Musela som však k tomu raz prísť…
Teraz som niekto iný. Nemám rodičov, nemám priateľov. Nemám podporu, dôveru či pochopenie. Ráno vstávam na budík, nie na hlasy svojich malých bratov a sestričiek, ktoré by raz určite prišli.
Nevarím. Lebo robiť čokoľvek len pre seba je zlé. Sebecké. Tak si len sadnem za stôl, kde ma raňajky, ako vždy, nečakajú. Pochopiteľne…
Toto predsa nemôže trvať večne. Lenže trvá… Nepoznám inú večnosť ako tú, v ktorej som práve teraz.
Minule sa rozbila sklenená nádoba. Bola to moja vina, tak sa mi za to aj pomstila. Obe ruky porezané a na zápästiach šmuhy od krvi. To sa môže stať len mne, ak na zemi nechám nadmiere šmykľavú šupku od banána.
Teraz však uvažujem či sa to naozaj stalo. Nikto ma vtedy nevidel. Nikto nepočul, ako hromžím na celý svet, keď ma pri čistení tie ranky štípali.
A potom v škole. Rukávy naschvál vyhrnuté, krieda v prstoch, v ruke natiahnutej do výšky…
Čo tie rany nevidia? Zdalo sa, že nie. Aspoň sa nikto neozval. A keď ich nevidia oni, len ja, sú tam naozaj? Ak nikto netuší, že sa niečo stalo, stalo sa to vôbec?
Ja to nemám komu povedať a oni to vedieť nechcú, takže sa vlastne nič nestalo… Lenže mňa to stále bolí… Len teraz neviem či to sú tie ruky alebo niečo iné…