Niektorí veria, že život je dopredu určený. Tak ako ti vyberú anjela strážneho, tesne pred tým ako sa narodíš. Tak ako má kvet už z cibuľky dané, akou vôňou bude tešiť obdarované ženy. Nakoľko sladké budú jahody alebo aké rozkošné malé mačiatka.

To všetko je osud… To, že sa narodíš, vyrastieš, zaľúbiš sa. Všetko sa to musí stať.

No osud nevplýva len na šťastie… Nie vždy sa každé mačiatko dostane do jemných rúk dieťaťa a nie každý chorý človek sa aj uzdraví.

A tu sa to začína.

Nie si vždy spokojný so svojím životom, však? Naozaj si myslíš, že sa nič spraviť nedá? Že čo sa stane, stane sa, lebo to niekto nakreslil na prázdne plátno dávno pred tým, ako si prvý raz zazrel svetlo či temnotu sveta?

Ak nie si spokojný, pozri sa na oblaky…

Myslíš, že plávajú vo vzduchu rovnakým smerom, lebo sú unášané vetrom? Nemajú na výber? Znamená to, že aj my sme rovnako unášaní svojím životom?

Ja som si vždy myslela, že oblaky si poletujú, kadiaľ sa im zažiada. Prečo by sa nemohli sami rozhodnúť, kam chcú zaletieť? Tak ako každý vták. Aj on si vyberá… prečo nie oblaky?

Podľa mňa, to, že každý letí rovnakým smerom je jednoducho náhoda. Alebo sú možno až príliš naivné… možno počuli o najkrajšom mieste na svete, a preto sa tam všetky ponáhľajú…

Netvrdím, že nebojujú s vetrom.

Každý s ním musí zápasiť, aby sa nakoniec dostal tam, kam túži. Nemôžu sa len tak vzdať.

Len si predstav, že sa taký oblak rozvodne vzdať sa. A pretože sú všetky také naivné, ostatné po ňom opakujú.

Keby sa všetky oblaky vzdali, vieš čo by sa stalo? Všetky by padli na zem. Pršalo by.

A nemyslím, že by svet toľko vody uniesol…