Na celej zemi asi neexistuje nikto taký, komu sa do cestičky života nepripletú ťažkosti. Niektoré sú také malé, až je možné povedať, že človek, ktorý na ne natrafí, je najšťastnejší na svete. No väčšinu z nás, tých nešťastníkov :), na chodníku zastavujú viaceré problémy a nepríjemnosti.

Vyzerajú celkom ako strašidlá. Dlhé tenké nohy, ruky ako vidly, v ktorých sú zapletené strapaté slamené vlasy, vytŕčajúce zo škaredej hlavy.

Nie, teraz som nemyslela bezdomovcov, aj keď sa stáva, že do cesty nám niekedy s natiahnutými rukami a vystretými dlaňami vlezú.

Ja som chcela napísať o iných strašidlách. Napríklad dnes som jedno skutočne videla!

Keď som kráčala svojou vlastnou cestičkou, zrazu ma niečo začalo poťahávať za zadné vrecko nohavíc. Ešte predtým ako som sa otočila, vedela som čo tam uvidím…

Veľká guľa blata so zelenými chlpatými chodidlami. Dve vypleštené oči a otvorené ústa, z ktorých trčali všetky moje peniaze, čo som mala v zadnom vrecku. Naozaj mi všetko zjedla!

Tá potvora…

No čo už. Ako by som asi vyzerala, keby som sa do tej obludy pustila rovno na ulici? Nezdalo sa, že ju vidí hocikto iný. Tak som to teda nechala tak. Ak bola hladná… teraz už aspoň nie je.

Aj vy poznáte také stvorenia? Možno nemajú na hlave nakydané blato, ale peniaze im chutia rovnako. Väčšinou vyzerajú celkom ako my. To len tie moje sú špeciálne. Bankovky pýtajú, žobrú, niekedy ich ukradnú a v najhoršom prípade, len tak zožerú.

A mne sa vždy stane len to najhoršie! Preto som sa vôbec nečudovala, že to nebolo moje jediné strašidlo dňa…

Znovu som kráčala svojou cestičkou, ale tentoraz som nebola sama. Vedľa mňa sa ponáhľala moja sestra. Alebo ja som sa ponáhľala vedľa nej…? Už neviem.

Zrazu som však začula tichučké „puff“ a z čista-jasna sa pri mne zjavil fialový chumáč vo vzduchu. A nedal pokoj… Poletoval okolo mojej hlavy ako otravná myšlienka so bzučavými krídlami. Snažila som sa nepočúvať ho, ale nakoniec mi to nevyšlo. Ten bzukot ma vytočil tak veľmi, až som bola podráždená a kvôli tomu… aj zlá na svoju sestru.

Za všetko mohlo zase raz to strašidlo. Nemalo prázdne brucho ako jeho zablatený kolega. Toto strašidlo bolo jednoducho zlomyseľné. No a ja… ja som sa nechala. Ovplyvniť, vytočiť a zaujať tým bzučaním, čo mi spôsobilo len hlavy bolenie.

Ak sa aj vy vydáte svojou vlastnou cestičkou a za rohom budovy uvidíte fialový chumáčik alebo z kraja chodníka rozpoznáte blatové stopy, radšej zmeňte smer. Buďte si istí, že vám to nestojí za tie problémy. Aspoň mne nestálo…